Ako sa dostať z cesty na športový vrchol na cestu športového trápenia.

Autor: Martin Kozák | 29.1.2016 o 14:07 | (upravené 3.2.2016 o 9:03) Karma článku: 4,14 | Prečítané:  806x

Kedže šport mi je veľmi blízky, prvý článok by som venoval práve športovej téme. Je to moja prvotina, a kedže písaniu som nikdy neholdoval, chybičky krásy sa môžu vyskytnúť.

Na kolky som chodieval už ako malý chlapec, buď pozerať na zápasy prvoligových Piešťan, za ktoré nastupoval môj otec a v nedeľné popoludnia na vlastné "tréningy", na ktorých ma však zaujímala viacej stavacia technika kolkov ako samotná hra. Keďže tento šport nie je vhodný pre deti mladšie ako 14-15 rokov, na riadne tréningy som nikdy nechodil. Keď otec prestal chodiť na kolky, prestal som aj ja a v podstate som na ne zabudol. V škole som sa 4 roky venoval tenisu a aj keď ma šport odmalička bavil, tenis bol u mňa braný skôr  ako školská povinnosť ( čo som už veľakrát dosť oľutoval). Ako som nastúpil na inú školu, tenisové časy sa skončili. Nasledovala éra basketbalu či hádzanej, avšak na škodu sa tieto športy v Piešťanoch v mládežníckej a neskôr aj seniorskej kategórií vytratili.

V roku 2005 som sa však opäť ocitol na starom známom mieste- piešťanská kolkáreň. Po otcovom návrate do klubu, začal s organizáciou krúžku pre miestne gymnázium a ja som bol v tom čase na "voľnej" športovej nohe :) , začal som navštevovať tento krúžok aj ja. Keďže sa v klube budovalo nové dorastenecké družstvo, po dvoch tréningoch som už v ňom bol aj ja a po asi 4 tréningoch som nastúpil na svoj prvý kolkársky zápas v Galante. Takto rýchlo som sa teda dostal do kolobehu neustálych víkendových zápasov a týždenných tréningov.  Talent vo mne zrejme bol, takže za nejaký rok trénovania som nastúpil aj za rezervu Piešťan na bratislavských Pasienkoch, proti Slovanu BA. Takže k nedeľňajším zápasom pribudli aj tie sobotňajšie. Od tej doby hrávam až na prerušenie kôli škole a zdravotným problémom, ktoré ma vyradili asi na 4 mesiace, takmer bez vynechania zápasu až doteraz.

Po takom divnom stredoškolskom období športovania nastal veľký zlom. V roku 2010 bol čas nastúpiť na vysokú školu v Bratislave a aby toho nebolo málo dostal som ponuku od trénera v Trnave Modranke Jozefa Kráľoviča, že keď už idem na tú školu do Bratislavy, mohol by som skúsiť kolkárske šťastie u nich. Modranka patrila k tým lepším klubom na Slovensku a vidina možnosti zahrania si najvyššej súťaže bola veľká. Dodnes si pamätám ako mi v kancelárií klubu, keď som podpisoval prestupový doklad hovorí ,že nič mi nesľubuje, ak budem hrať dobre, nejaké zápasy v extralige si môžem zahrať. Ja som si však veril a rozhodnutie prestúpiť bolo 100 percentné. Takto sa začali moje cestovateľské časy na trase BA-TT- PN, PN-TT, TT-BA. Kolektív bol mladý, do klubu prišiel so mnou aj Dano Pažitný z Hlohovca, ktorého som videl ešte v 2005 ako prvého nahrať 500 kolkov, pri mojom prvom zápase v Galante, v čom mal môj obdiv. Z pár zápasov sa nakoniec vykľulo 20 z 22 celej sezóny. Trénoval som poctivo, aj napriek tomu ,že som musel dochádzať 2 hodiny a s 3 prestupmi z Bratislavy vlakom, nestalo sa ,že by som sa na tréningu neobjavil. Prvá sezóna bola teda vydarená, do ďalšej som už nešiel niečo skúšať ale bojovať o miesto v juniorskej reprezentácie. Do klubu prišiel Peter Nemček , ktorý už mal skúsenosti z repre a okamžite doplnil silné miesto v klube. Sezóna sa darila, mužstvo bojovalo o medailové priečky v lige. Na jar prišla k slovu aj reprezentácia do ktorej som sa dostal aj ja. Ako "bažant" som podával výborné až nadpriemerné výkony a patril som k tým najlepším v juniorskej repre, čo vyvrcholilo kvalitnými výkonmi na prvých MS v nemeckom Bautzene v roku 2012.

Sezóna 2012/2013 začala ešte lepšie. Po výborných výkonoch v úvode sezóny v lige ale aj na medzinárodnom turnaji v Bosne a Hercegovine, som sa znenazdajky ocitol v nominácií trénera Ondreja Kyselicu na MS jednotlivcov mužov v Poľsku. Ako 20 ročný, jeden z najmladších na MS som sa ocitol na dráhe medzi takými svetovými hráčmi, ktorých som väčšinou videl iba na fotke alebo videu. Výzva ale hlavne zodpovednosť to bola veľká. A takisto aj pre trénera, keďže uprednostnil mladého neskúseného  hráča, pred starými vlkmi zo širšej repre Slovenska. Výkon 611 v kvalifikácií bol 26. najlepším z pomedzi 64 všetkých účastníkov a tak som sa na prvých MS jednotlivcov dostal hneď do 2.kola. Hanbu sebe ani trénerovi som teda nespravil. V druhom kole sa už hralo 1:1, a pavúk mi prisúdil Rumuna Mihalciouia, s ktorým som vypadol. Pre mňa dosť neznámy hráč, sa stal nakoniec aj majstrom sveta ! Zážitok z MS bol teda obrovský. Na izbe som býval s Tomášom Pašiakom, s ktorým sme sa nielen bližšie spoznali, ale uvidel som u neho to s čím som sa doposiaľ v kolkoch nestretol. Ranné behanie a určitý rozšírenejší spôsob prípravy na kolky dávajú tomuto športu iný rozmer.

Na jar 2013, pri návšteve finále Champions League v Podbrezovej som dostal ponuku od miestneho šéfa klubu, aby som prestúpil k nim. Podbrezová patrila v tom čase k absolútnej svetovej špičke a na Slovensku nemala konkurenciu, ani najmenšiu. Človek nesmie v živote odmietať výzvy a tak som súhlasil v podstate okamžite (tak isto ako pri prestupe do Modranky). V klube pôsobí jeden z najlepších kolkárov histórie V. Zavarko, čo zaručovalo ozaj kvalitu. A kto vedel hrať kolky ozaj dobre, až na jednu výnimku, tak hral práve v Podbrezovej. V júni 2013 sa mi podarilo dokončiť 1.stupeň VŠ a tak som sa mohol začať naplno venovať športovaniu. Všetko na super úrovni, cestovanie po Európe a samozrejme veci, ktoré patria k profi športu. Iba jednu vec by som spravil pri prestupe ináč, ale aj to sa vyriešilo a preto som ju neskôr bral ako akúsi obetu. Na konci roku 2014 boli Brne MS juniorov. Na týchto som opäť zahral výborne a v družstvách sme získali bronzové medaily. Škoda ešte štartu v jednotlivcoch, ale spokojnosť bola. Pri odchode z MS som prešiel asi 10km. Keďže po MS juniorov nasledovali MS jednotlivcov mužov na tom istom mieste a trénerom Slovenska sa podarilo zabezpečiť ešte jedno miesto na štart, do Brna ma povolali, keď som bol na pumpe pri Brne, už na ceste domov. Trošku kontroverzná nominácia, ale opäť sa mi podarilo potvrdiť  svoju nomináciu. A to bol v tejto chvíli môj vrchol čo som v kolkoch dokázal.

Po Brne som si veril, mal som slušné meno, proste som bol po športovej stránke spokojný. V ďalšej sezóne 2014/2015 som mal dvere otvorené, dokázal som sa dostať do ťažkej nominácie v klube na štart Svetového pohára. Začiatok bol v pohode, avšak druhá polovica bola katastrofálna. Prvý krát čo som na medzinárodnej pôde niečo pokazil. Na vlastné, ako aj ostatných nešťastie, sme nepostúpili do najlepšej štvorky pri rovnakom počte bodov iba o dorážku ! Začalo tak nejaké vlastné trápenie, v lige nič zlé ale ani nič svetoborné. Pri finále Ligy majstrov v Nemecku som 2-krát vystriedal spoluhráčov, ktorí hrali zle, avšak žiadne povzbudenie neprišlo. Tak isto na MS družstiev v Nemecku. Tento rok sme si spravili hanbu v Lige majstrov spolu so spoluhráčom T.P., tým z Poľska, tak že sme nespravili ani 500.. To táto súťaž zrejme nezažila. On zabojoval opäť pri odvete, zahral dobre aj on aj mužstvo a postúpili sme ďalej. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Občasné úlety v podobe dobrých výkonov v lige alebo na turnajoch mám, avšak to čím som sa vyznačoval ešte z pôsobenia v Modranke alebo prvého roka v Podbrezovej sa vytratilo. Na prelome rokov 2015/2016 som dostal ešte aj "žltú kartu" v podobe menšieho zranenia, ktoré si však vyžaduje dlhodobý tréning hlavne v posilňovni a bazéne. Takže od nového roka sa zatiaľ poctivo venujem aj určitej kondičnej a rehabilitačnej činnosti v podobe cvičenia. Verím ,že práve toto pomôže k posilneniu vlastného seba.

Najhoršia vec čo môže v kolektívnom športe nastať je to, keď jednotlivec, aj keď neúmyselne, marí snahu nielen kolektívu, ale aj dôvery trénera. Kolektív tu je výborný, človek si našiel veľa priateľov v okolí, v práci v miestnej fabrike mám dobrú pozíciu a skvelých kolegov, preto by odchod nebol úplne najlepšie riešenie. 

Uvidíme čo prinesú najbližšie mesiace, mojou snahou zostáva len to aoby som mal opäť raz radosť z dosiahnutého výsledku a výkonu. Aj takéto situácie však prináša život, a zo všetkého sa dá čerpať v podobe skúseností do budúcnosti. Je

 

 

Na záver už len toľko ,že či človek vykonáva single alebo kolektívny šport, je dôležitá dávka určitého "egoizmu" a silnej vôle. Takisto sa potvrdzuje pravidlo ,že človek ktorý nikdy aktívne nešportoval nedokáže správne riadiť športovcov, keďže situácie na ich strane nikdy nezažil. A to sa potvrdzuje v každom športe.  Šport je životná filozofia, ktorá sa z kníh nenaučí a nemá žiadne hranice.

Jeden odsek som z tohoto blogu vymazal, škoda bol dosť vecný a trefný, ale na odporúčania, že to bude lepšie...

Kto si náhodou číta tento článok a nevie čo vôbec kolky sú, na ukážku uvádzam odkaz na video môjho spoluhráča, ktorý na ňom hrá svoj osobný rekord a zároveň aj neoficiálny svetový výkon v Podbrezovskej kolkárni.https://www.youtube.com/watch?v=vBcD1ZWSTsM      

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?